Ale pravdou je, že na ničom z toho nezáleží. Prečo? Lebo keď som včera sedela s kamarátkou v posteli vo vyťahanom pyžame, v ruke držala modrý plastový pohár s vínom a pozerala seriál Sex v meste, nemyslela som na na nič iné ako na to, že som šťastná. Tak skutočne. Všetko do seba dokonale zapadalo a stres z uplynulých týždňov a dní sa rozplynul v jemnom alkoholickom opare. Nie, nemusím byť opitá na to, aby mi bolo dobre. Viem vymenovať desiatky takých okamihov, ktoré s pitím nič nemali. Ale aj desiatky takých, ktoré s tým súviseli. Ale o tom tento článok predsa nie je.
Je o priateľstve, o blízkosti, láske a porozumení. O pohode, radosti a pokoji. Je o tom, čo nám bežne uniká pomedzi to, ako bežíme na autobus. Je o svetle, ktoré k nám cez veľké slnečné okuliare prenikne len málokedy. A tiež o oddychu, ktorý odsúvame na koniec kopy zoznamu našich povinností. A v neposlednom rade je o Danke a Slavkovi, bez ktorých by som teraz nenabrala druhý dych.
Je teda aj o vďačnosti. O vďačnosti za to, že som si mohla zbaliť kufor, nasadnúť na vlak do Olomouca a nechať za sebou Trnavu plnú spomienok na to, ako som krvopotne písala bakalárku a plnú strachu z toho, ako zvládnem štátnice. O vďačnosti za to, že som po troch týždňoch jedenia sáčkových polievok a polotovarov pošteklila svoje chuťové bunky pravými talianskými cestovinami. O vďačnosti za to, že ma po prebudení miesto povinností čakala prednáška o potrebe zdravých raňajok. O vďačnosti za to, že keď sa na nich pozriem, tak sa cítim ľúbená. A obzvlášť vďačná som za to, že aj napriek tomu, že tvoria ukážkový pár, nie som medzi nimi navyše.
Chcela som toho napísať ešte viac, ale ako tak na nich teraz hľadím, ako v objatí ešte spia, slová strácajú svoj zmysel. Napadá mi len bezpečie. Bezpečie ako úľava, keď v noci prídete domov a zatvoríte dvere a zvyškom sveta. Vedomie, že vás nič nemôže ohroziť, lebo títo ľudia to nikdy nedovolia. A tak trochu mám aj strach. Z toho, že im nedokážem dať plne najavo, ako veľa pre mňa znamenajú. A strach aj z toho, že sa raz nebudem mať prečo báť. Lebo čo je horšie ako samota?
No napriek tomu, že viem, že zlé veci sa neprestanú nikdy diať, dýcham pomaly, usmievam sa a som pripravená prežiť všetko, čo sa mi postaví do cesty. Pretože rovnako dobre viem, že sa vždy budem mať kam vrátiť načerpať energiu na ďalší boj.
P.S. Dávam tomu maximálne týždeň a som späť pri pocitoch z perexu. O to viac si však cením takéto momenty, ktoré ma robia lepšou a dávajú mi nadhľad. Aj keď je to len na okamih predtým, než sa znovu rozbehnem.
