Barbara Brišová
Ceny v Dánsku
O Dánsku je všeobecne známe, že je jednou z najdrahších krajín. Ale čo si pod tým predstaviť? Mnoho ľudí sa ma pýta, či je to naozaj také zle, ako sa hovorí. Moja odpoveď vždy znie: ako čo a ako kde.
Kto som a čo robím prezradia moje články :) Zoznam autorových rubrík: Dánsko, Zdravý životný štýl, Cestovanie, Filmové recenzie, Knižné recenzie, Duševná očista, Nezaraditeľné
O Dánsku je všeobecne známe, že je jednou z najdrahších krajín. Ale čo si pod tým predstaviť? Mnoho ľudí sa ma pýta, či je to naozaj také zle, ako sa hovorí. Moja odpoveď vždy znie: ako čo a ako kde.
Nemôžem si pomôcť, ale ležiac na matraci o veľkosti postele uloženého v okne, počúvajúc hudbu a hľadiac z okna sa cítim neskutočne šťastná a vďačná. Vďačná za možnosť študovať na Business Academy Aarhus, ktorá nám poskytuje aj takéto úžasné priestory plné gaučov, rôznych sediačiek a matracov až to tu vyzerá ako v škôlke, na štúdium ale aj oddych.
Kým som ešte bola na Slovensku, tak som natrafila na web stránku festivalu jedla priamov Aarhuse kde hľadali dobrovoľníkov. Nikdy som sa ničoho takého nezúčastnila, ale povedala som si, že taká skúsenosť nie je na zahodenie a keďže tam budem nová, tak môžem spoznať ľudí, naučiť sa niečo o ich jedle a kultúre.
Počas Food Festivalu (článok už čoskoro) som sa zoznámila s jednou Dánkou a celé dva dni sme v podstate strávili spolu a rozprávali sme sa o rozdieloch Slovensko-Dánsko. Počas jednej obednej prestávky sa ma spýtala, či mi niečo na Dánsku príde divné. Veľmi dobrá otázka…
Všetci sme sa po vyčerpávajúcom dni tešili na večeru. Samozrejme, ja som nebola výnimkou a žila som v sladkej nevedomosti, že za dve hodiny dostaneme najesť. Medzičasom nám dali čaj, kávu a koláče, po ktorých sa priam zaprášilo a začalo vyhodnocavanie jednotlivých tímov. Na základe pridelených bodov zostavili umiestnenie a každý tím dostal nejakú úlohu. Od čistenia záchodov na druhý deň (čakala nás veľká párty) až po upratovanie po tej párty predtým, ako daný tím pôjde spať.
Pri písaní o svetlých stránkach života v Dánsku nesmiem vynechať školstvo. Aspoň to, čo zatiaľ o ňom viem. Mám totiž za sebou ešte len prvý, takzvaný zoznamovací/vstupný týždeň, ktorý bol… nuž, ako to len povedať… úžasný!
Mohla by som písať o tom, aké ťažké je začínať nový život v cudzej krajine. Aké je vyčerpávajúce hovoriť celý deň cudzím jazykom s cudzími ľudmi. Mohla by som písať o tom, že úradné hodiny idú väčšinou proti mne a nič nestíham. O tom, ako by som najradšej prespala celý deň zavretá v tmavej izbe a vyhla sa tak všetkým povinnostiam. Mohla by som písať o tom, aká je tu dražoba a musím jesť hnusný "chlieb". O tom, že mi chýba poriadna varená strava, lebo ešte nebývam vo vlastnom a na varenie vlastne ani nie je čas. Ale keď ma pochytí nálada sa sťažovať, tak si poviem: "Buď ticho a teš sa z toho, že žiješ svoj sen!", takže vám radšej poviem niečo o svetlých stránkach života v Dánsku, ktorých veru nie je málo…
To som si teda slušne zavarila, keď som začala písať recenziu od sladkej čerečničky na torte (cháp kritiky) a teraz sa musím vrátiť ku kope šľahačky zo spreja (cháp ako chceš)...
"Kam ideš?" pýtala sa ma sestra, keď som odchádzala z domu. "Na piloxing." "Pilo… čo?" (Pôvodne som chcela napísať "Pi…čo?" kým som si neuvedomila absurdnosť týchto dvoch slabík v tesnej blízkosti v jednej slušnej vete. Ups.) O dva dni neskôr padla otázka ešte vtipnejšia. "Ideš na ten pilotroxing? Či pilotox alebo ako sa to volá?" ... "Ty si celá pilotroxing! Ved to znie ako niečo z Transformerov. A že pilox! To mi zase botox pripomína…" smiali sme sa spolu. A ja som sa smiala aj po hodine, kým sestra, ktorú som zlákala so mnou, nahodila zúbežený pohľad a takmer šeptom povedala: "Vykop mi hrob."
Prisahám na svoju blogerskú česť, že sa v živote držím hesla: so sprostým sa nevyhádaš, a tak ustupujem. Sklopím uši, zahryznem si do jazyka a zlosť si nechávam pre seba. (Dôkazom nech mi je fakt, že toto je prvý článok, ktorý píšem z hnevu.) Ale niekedy by toho bolo veľa aj pre koňa a nie to pre krehkú ženu, takže priznávam, že občas zlyhám. Vo veľkom a na plnej čiare. Lebo keď už, tak už. Nebudem hádam robiť niečo len z polovice.
Pôvodne to mal byť článok o tom, prečo navštíviť Olomouc. O nádherných historických budovách, ktoré vytvárajú neopakovateľnú atmosféru. Mal byť aj o vyhliadkovej veži s 206 schodmi, na ktorých som sa skoro strachom rozplakala, ale výhľad stál za to. O vlakovej stanici, ktorá až na rozbité nástupištia, nevyzerá ako stanica. Chcela som napísať ódy na fintesscentrum, ktoré ma takmer dohnalo k slzám zase preto, že som si predstavila to "svoje", kde pracujem, a nedalo sa to porovnávať (Fitko Olomouc vz. fitko Trnava 10:1). Spomenula by som aj automat na olomoucke syrečky, za ktorými som sa naháňala tesne pred odchodom, lebo oco chcel.
Vytvorila som si novú motivačnú mantru. Niečo, čo ma má držať v pozore v Dánsku a ukazovať mi správnu cestu. Začni každý mesiac nanovo.
Upratovanie v týchto horúcich dňoch asi príde na chuť málokomu. Ale ja už neviem čo so sebou, a tak upratujem. Na etapy. V polhodinových intervaloch, aby som to neprehnala, lebo nech pijem vody akokoľvek veľa, hlava sa mi točí stále.
Volám sa Barbara a som závislá na cvičení. Už je to niečo vyše šiestich rokov, čo som nastúpila na spočiatku strastiplnú cestu od rodeného športového dreva po nadšenca, ktorý si nenechá ujsť príležitosť potrápiť telo a pozdvihnúť myseľ.
Včera som mala mimoriadne plodný deň, hlavne čo sa týka natrafenia na zaujímavé webové stránky. Hej, bez hanby som strávila celú nedeľu v posteli za počítačom a vymývala som si mozog po štátniciach. V ôsmich oknám prehliadača mám dokopy otvorených 26 líšt. Niektoré sú pre tento článok irelevantné, ako napríklad mail, Facebook či online seriály, ale iné... Iné si zaslúžia zmienku a snáď potešia aj niekoho z vás.
S otázkou, prečo práve Dánsko, sa stretávam pomerne často. A existuje na ňu pomerne veľa odpovedí. Takže prečo? Tak sa pýtam pre zmenu ja: A prečo nie? Ale teraz vážne...
Už asi dva týždne na sebe pozorujem príznaky zamilovanosti. Mám také to motýlie mravčenie v bruchu, zovretú hruď, akoby mi na nej niečo sedelo, neustály úsmev na tvári a v mysli len jediné. Dánsko.
Dnes som sa objednávala na preventívne vyšetrenie a pani v telefóne sa ma spýtala, koľko mám rokov. 21, odpovedala som. A potom som sa začala zamýšľať. Nad tým, čo tento vek pre mňa znamená a čo som prežila. Trochu nostalgické, ale taká teraz proste som.
V poslednom čase akosi pričasto riešim problém samoty. Po príchode na prázdnu izbu, pri rezervovaní si samostatnej izby v Dánsku a pri okamihoch, kedy prežívam niečo radostné a nemám sa o to s kým podeliť. Teda mám, ale musím to spraviť telefonicky alebo cez mail či Facebook, a začína to byť poriadne otravné.
Vždy, keď mám dobrú náladu, mám chuť na čerstvý začiatok. Chcem vyskúšať nové veci, zlepšiť tie staré a reorganizovať všetko, čo mi príde pod ruku. A keďže takmer zákonite sa slnečné letné počasie rovná stavu šťastia, je zase raz čas na zmeny...
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Pre slintačku a krívačku vyhlásili bezletové zóny.
Výroba dáva prácu tisícom Američanov.
Osem tipov na výlet na strednom Považí.
Experti dajú 10/10 správne.