O samote...

Autor: Barbara Brišová | 15.5.2012 o 11:34 | Karma článku: 16,54 | Prečítané:  1170x

V poslednom čase akosi pričasto riešim problém samoty. Po príchode na prázdnu izbu, pri rezervovaní si samostatnej izby v Dánsku a pri okamihoch, kedy prežívam niečo radostné a nemám sa o to s kým podeliť. Teda mám, ale musím to spraviť telefonicky alebo cez mail či Facebook, a začína to byť poriadne otravné.

Veľmi dlho som žila v presvedčení, že keď budem mať dobrú prácu, vďaka ktorej si budem môcť plniť svoje sny, ako je napríklad cestovanie po svete, tak budem šťastná. Ale pomaly mi dochádza, že som sa teda sakramentsky mýlila. Lebo je absolútne jedno, či dosiahneme nejaký úspech alebo prežívame niečo výnimočné, keď sa o to nemáme s kým podeliť.

Ja teda dokážem zvládnuť všeličo aj sama, ale včera som zažila niečo, čo ma maximálne vyviedlo z miery a celý deň som sa z toho nedokázala spamätať.

Hodinu pred tým, ako som mala ísť do práce, som si šla poumývať riad a nachystať jedlo zo sebou. Jeden pohár mi však praskol v ruke a ja som na jeho hranu nabehla dlaňou. Hm smola, hovorí sa. Krv sa miešala s vodou a môj prvotný pokoj angličana s panikou. Mám totiž chorobný strach z krvi. Najmä z tej vlastnej. Samozrejme, že nikto nebol doma, takže som utekala rýchlo do izby po vreckovky. Rýchlo som si ich priložila na nepekne vyzerajúcu ranu a kým som chodila hore dolu po izbe premýšlajúc "Čo teraz?!", ponožkami som rozmazávala červenú cestičku, ktorú som za sebou zanechala cestou z kuchyne.

Začala sa mi točiť hlava, mala som pocit na odpadnutie a srdce mi bilo tuším niekde mimo tela. Mala som hrozný strach a pri sebe nikoho, kto by ma objal, postaral sa o ten zmätok a povedal mi, že všetko bude v poriadku. Lebo niekde v podvedomí som tušila, že bude, ale nedokázala som túto myšlienku rozvinúť natoľko, aby som zachovala rozvahu.

Keď už boli pocity mdloby na nevydržanie, ľahla som si do postele do polohy embryo a so slzami v očiach čakala na zázrak. Snažila som sa zhlboka dýchať a myslieť, ale nedalo sa. Bola som ochromená. Nielen bolesťou, ale aj vedomím, že takto to bude možno navždy. Ak sa vám náhodou zdá, že preháňam, tak si vybavte svoj panický stav a potom ma súďte, lebo inak som racionálne zmýšľajúca bytosť, ale keď príde na zranenia, tak končím. Doslova.

Neviem presne koľko času prešlo, ale nakoniec som dokázala vstať a zistiť, že si to nemám čím prelepiť. Smola po druhé. A tak som sa s gučou vreckoviek nejak (netuším ako) obliekla, nachystala si veci do roboty a namierila si to rovno do lekárne. Pani za pultom na mňa vypleštila oči, čo jej absolútne nezazlievam, lebo som vyzerala naozaj hrozne. Bledá tvár, opuchnuté oči, krvavá ruka. Vypýtala som si vodeodolný lekoplast, ktorý mi ochotne nalepila a mohla som sa ísť pracovať.

Vliekla som sa ako slimák z nohy na nohu ochromená tým, čo sa stalo. Bola to len hlúpa rezná rana a ja som skoro skolabovala. Mysľou mi behali všetky možné scenáre, ktoré by sa mohli odohrať od preťatej tepny cez zlomeniny až po smrť. Moja fantázia naozaj nemá hraníc, čo si zvyčajne vysoko cením, ale v takýchto chvíľach ju preklínam.

Parodox je, že keď som bola malá, vyrastala som spolu s chalanmi. Liezla som s nimi po stromoch, hrala futbal a vyslovene som si zakázala plakať, keď sa mi niečo stalo, lebo chlapi predsa neplačú. Raz som spadla z konára rovno na múrik a oškrela som si kožu na lýtku. Doteraz tam mám jazvu. Všetci zastali a čakali na moju reakciu. Párkrát som prekvapene žmurkla, aby som zahnala príval sĺz a hrdinsky som sama odkrívala domov, že to predsa nič nie je. Nechcela som, aby sa niekto o mňa staral. A už vôbec nie nejaký chlapec. To sa predsa nerobí.

Dnes by som naopak dala všetko za to, aby som sa mohla skryť v niekoho náručí a poplakať si, lebo to akosi k tomu, že som žena patrí. Môžeme sa síce oháňať emancipovanosťou koľko chceme, aj tak budeme vždy chcieť, aby za nás muž zabil pavúka, presunul skriňu a čo je najdôležitejšie, ochránil nás. Pred svetom a aj nami samými, lebo niekedy sa proste vo vlastných pocitoch stratíme a nevieme nájsť cestu späť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?