Život meniace stretnutie

Autor: Barbara Brišová | 26.2.2012 o 22:12 | (upravené 8.3.2012 o 21:01) Karma článku: 9,60 | Prečítané:  547x

Tento príbeh je o predsudkoch. Hlavne o tých mojich. A možno každého z nás. Neviem, posúďťe sami. A ešte je aj o krátkych okamihoch, ktoré menia životy. O ľuďoch, ktorí sa zjavia vtedy, keď to najmenej čakáme a odídu skôr, ako sme dúfali. A ešte aj o láske, priateľstve a prežití.

 

 

Bola som v Bratislave, vybaviť niečo, čo nie je pre tento príbeh podstatné. Dôležitý je ale fakt, že som bola bez nálady v asociálnom stave. Jediné, po čom som túžila bolo prečítať si knihu v Shtoor café pri jedení môjho obľúbeného Shtoorovskeho dipu a oranžáde. Jediný ľudský kontakt, ktorý som dokázala akceptovať bolo nadiktovanie objednávky čašníčke. Jednoducho čas len pre seba.

Sedím si teda ponorená do detektívneho príbehu, keď ma niekto osloví. Neochotne zdvihnem zrak od knihy a hľadím na pre mňa neznamú staršiu ženu.

"Máte toto miesto voľné?" spýta sa a ukáže na kreslo oproti mne.

"Áno, je voľné," odpoviem mysliac si, že chce kreslo presunúť k inému stolu. Omyl! Sadá si so slovami: "Som sa potešila, že koľko je tu voľných miest a ono sú všetky rezervované."

OK. Posuniem si bližšie k sebe svoje veci a vrátim sa k čítaniu. Na okamih sa pozastavím nad svojou fantáziou, ktorú som si vymyslela po ceste zo zástavky len hodinu dozadu o tom, ako bude u Shtoora plno a ja si budem musieť (teda skôr budem chcieť :P) prisadnúť k nejakému osamelému ale príťažlivému mužovi. :) Toľko k nevyspytateľným božím (:D) cestám.

Pár minút bola situácia nasledovná. Ja čítam knihu. Ona číta časopis. Potom sa ma z ničoho nič spýta, čo čítam? Kriminálku od severského autora. Čo študujem? (V duchu si povzdychnem nad nepriazňou osudu.) Politológiu. Baví ma to? Nie je to skôr pre chlapov? Začneme sa normálne rozprávať, čo v praxi znamená že som sa prestala v mysli sťažovať na to, že nemám pokoj. Pri zmienke, že chcem ísť študovať do Dánska žena, volajme ju Marta, zjavne ožije a začne spomínať na to, ako bola v Anglicku.

16:10

Pýtam si účet, aby som v pohode stihla vlak do TT odchádzajúci 16:57. Prinesú mi účet. Naúčtovali nám to spoločne, tak sa zasmejeme, rozrátame to a platíme spolu ako dve kamošky. :)

16:20

Oblečiem si sveter, chcem odísť.

16:30

Sveter rozopínam, opieram sa lakťami o stôl a počúvam. Na vlak môžem ísť predsa aj neskôr. Ak bude treba, aj na posledný!

Ďalej budem rozprávať podľa toho, ako si to pamätam. Bez nejakej časovej následnosti či presných detailov. Predsa len sme splolu strávili len necelé dve hodiny a nad tým, že si budem písať poznámky som len rozmýšľala.

Všetko to začalo tým, ako hneď po vysokej škole v 1969 Marta odišla do Anglicka na nejakú brigádu. Popri tom chodila do školy. Šlo jej to skvele. Samé Ačka a A+. Spoznala ľudí z celého sveta a začali si písať listy, ktoré si píšu dodnes. Teda s tými, ktorí ešte žijú.

Celým jej rozprávaním sa vznáša akýsi tieň trpkosti nad tým, že nemôže žiť tak, ako si to plánovala. Je ťažké vysvetliť niekomu, kto nezažil komunizmus a celú tu situáciu potom a teraz, že vysokoškolský vzdelanec nemá po 40 rokov práce dosť peňazí na to, aby cestoval po svete.

Prvýkrát mám pocit, že sa dôchodca oprávnene sťažuje na fakt, že nevie dôstojne vyžiť z dôchodku. Asi na tom teda ozaj niečo bude a ako sa hovorí, každá strana má dve mince, takže ja odteraz radšej budem držať jazyk za zubami, keď budem počuť dôchodcu sa sťažovať na nedostatok peňazí a len súcitne prikývnem.

Angličan. Jej šéf v Anglicku. Milý pán, ženatý za milú pani. Nemohli mať deti. Martu si obľúbili natoľko, že si ju chceli adoptovať. Ponúkli jej dvojpodlažný dom v tedajšej najbohatšej štvrti, v ktorom aj istý čas bývala. Pán už šiel vybavovať papiere na príslušný úrad, kde mu oznámili, že sa Marta musí zriecť svojich rodičov aby si ju mohli adoptovať. Nezriekla sa. Ako by mohla? Milý pán sa nahneval a viac s ňou neprehovoril.

Ale ostaňme ešte chvílu v Anglicku. Pracovnú zmluvu jej predĺžili na ďalšie dva roky. Mohla tam ostať. Aj navždy. Avšak v tom čase by jej rodine urobili zo života peklo, ak by sa nevrátila. Mala voči nim záväzky, však asi ako každý, kto miluje svoju rodinu. Vrátila sa. S plačom. Odobrali jej pas. Nemohla absolvovať sľúbenú návštev Švédska za spolužiačkou. Nemohla ísť nikam.

Snažila sa teda nájsť prácu, čo bolo ťažšie, než si myslela. Pracovné skúsenosti zo Slovenska nemala a tie z Anglicka jej neuznali. Ani vysvedčenia zo školy.

Ďalej sú moje informácie trochu popletené, tak len stručne popíšem, čo si pamätám. Spravila si postgraduál z výpočtovej techniky a pracovala pre firmu, ktorá vlastnila jediný počítač na slovenskej strane Československa. Makala za desiatich, čo jej kamaráti zvykli komentovať slovami: “My chodíme do roboty, ale Marta robí.”. Prekladala anglické texty, tlmočila, učila ostatných aspoň základom. Kto si myslí, že sa jej vďaka tomu dostalo nejakých špeciálnych ocenení aspoň v podobe vyššieho platu, mýli sa.

Potom sa to celé nejak pomenilo, odišla do inej firmy, bolo jej dovolené cestovať a tak každé dva roky odchádzala na trojtýždňové dovolenky. Vždy si ich naplánovala tak, aby bola týždeň v jednej krajine a videla čo najviac. Bála sa, že každý raz môže byť ten posledný, čo sa dostala von.

Američan.

Netuším ako, ale začala pracovať pre americkú firmu so sídlom v Prahe. Šéf, manažér alebo niekto z vyššie postavených zamestnancov, už neviem presne, ocenil jej prácu natoľko, že jej ponúkol miesto vo firme v New Yorku (!!!). Po tom, ako odletel domov do NY, neviem prečo, prešli týždne, dostal infarkt a zomrel. Zanechal po sebe tri malé deti, manželku a nesplnený sen jednej Slovenky.

Tu pani Marta podotkla, že akoby jej nebolo súdene nikdy odísť. Všetci jej priateľa zo školy v Anglicku boli nejakým spôsobom veľmi bohatí, čo zisťovala až postupne a každý, kto jej ponúkol pomoc, tak skončil zle.

Japonec.

Po štúdiu v Anglicku odletel späť do rodnej krajiny, kde sa časom vypracoval na viceprezidenta veľkej firmy. Vzniklo medzi nimi úžasné priateľstvo plné úcty. Neustále ju volal, aby ho prišla pozrieť, ale kedže vycestovať bolo pre ňu v tom čase nemožné nie len pre politickú situáciu ale aj pre peniaze, nikam nešla.

Jedného dňa mal ísť jej brat na pracovnú cestu do Japonska, tak nakúpila darčeky pre svojho japonského priateľa a spolu s listom ich dala bratovi. "Ty poznáš tohto chlapa?" pýtal sa nechápavo pri pohľade na meno na obálke. "Samozrejme, už dvadsať rokov." "Tohto? Za ním do Japonska idem!" Úžasná náhoda.

Hneď mu teda napísala, že brat príde do jeho firmy a poprosila ho, aby mu pomohol ak bude treba. Brat sa vrátil z cesty maximálne spokojný so slovami, že sa tam o nich starali ako o kráľov len vďaka nej.

Neustále jej posielal rôzne darčeky vrátane hrajúcej šperkovnice s vyobrazením kráľovského paláca (ak si dobre pamätám) z ebenového dreva. Podľa jej slov je to najcennejšia vec, akú vlastní.

Keď nemohla priletieť ona, priletel na Slovensko on. Aj napriek tomu, že LIETAT DO TAKYCHTO KRAJIN NEBOLO V JEHO PRAVOMOCI, PRETOZE BOL NA PRILIS VYSOKOM MIESTE. Zdá sa mi to, alebo to u nás funguje naozaj naopak - čím vyššia funkcia, tým väčšie výhody a viac flákania sa po celom svete?

Neskôr dostal leukémiu a zomrel. Po jeho smrti dostala od jeho manželky, ktorú nikdy nevidela, list, po ktorom plakala dva dni. Písala jej o tom, ako pre jej manžela veľa znamenalo priateľstvo s ňou a že aj napriek tomu, že sa nepoznajú by si s ňou rada písala. V takmer každom liste jej poslala origami. :)

Na posledný list neodpísala.


Francúz.

Jej priateľ. Teda, frajer. :) Sníval o tom, ako pôjdú na svadobnú cestu na Tahiti, kde jeho rodina vlastnila nejaké nehnuteľnosti. Pri každej pracovnej ceste si našiel príležitosť, aby ju prišiel na Slovensko pozrieť. Až raz nepochopil signál colníkov, že má len o kúsok podísť autom vpred a plne vyštartoval v domnení, že už môže prejsť a zrazu na neho mierili samopalmi. Po tomto zážitku, ktoré vám môže pripraviť snáď len Slovensko jej povedal, že to bolo posledný krát, čo ju prišiel navštíviť. Dal jej možnosť nasťahovať sa k nemu, aby sa lepšie spoznali a potom sa uvidí. Mala chorú maminu, ktorú nemohla opustiť a tak nechala odísť ďalšiu životnú príležitosť.

Talian.

Ďalší na pohľad obyčajný chlapec. To si myslela, až kým ho nešla navštíviť. Spolu s rodinou žil v Toskánsku, 40km od nejakého veľkého mesta, ktoré si už nepamätám. :) Na kopci  stál, teda asi ešte stojí :), obrovský starý kaštiel, ktorý im patrí spolu s rozsiahlimi vinicami. Vyrábali luxusné vína nesúce meno ich rodiny.

Keď sa boli prejsť v záhrade za domom, ukázal jej ich chatu = štvor(číslom 4!!!)podlažný dom, pri ktorom grilovali. Sedela na hojdačke a on jej zo stromu trhal figy, ktoré čerstvé videla prvýkrát v živote. A odvtedy, čo u nich jedla pečené gaštany o veľkosti golfovej loptičky, iné už nejedla. Tie naše sú šupky :), podľa jej slov.

Celé tie roky si písali, až kým jej neprišiel list naspäť s dôvodom, že adresát zomrel.

Brazílčania.

Neviem koľko ich bolo a neviem k nim ani nejaký ohurujúci príbeh. Len to, že si celý ten čas písali. Akurát posledný list sa jej vrátil bez nejakého odkazu prečo. Plánuje navštíviť ich ambasádu, aby ich našla. Ževraj sa veľa sťahovali, tak možno tam sa stala chyba.

Uff a to je asi všetko, čo som sa dozvedela. Okrem toho, že sa zaprisaháva, že ak sa Fico dostane opäť k moci, tak opúšťa Slovensko. Aj v takom pokročilom veku túži po tom, žiť niekde inde. Každý deň ju rozčúli iná vec príznačná len pre našu zázračnú krajinu. Zatiaľ nemá dostatok peňazí na to, aby niekde vyžila natrvalo, ale dúfa, že sa jej podarí vypadnúť aspoň na pár týždňov do Škótska za kamarátkou a načerpať energiu na návrat späť.

Obe sme si navzájom zaželali šťastie pri plnení našich snov a ešte sme sa zasmiali na to, že čašníčka nám pri odchode už isto neverila, že sa vôbec nepoznáme, ako sme jej tvrdili pri tom popletenom účte. :)

Ja som celú cestu busom na stanicu tlmila myšlienky, čo sa mi rojili v hlave. Vedela som, že o tomto jedinečnom stretnutí budem musieť napísať, len som sa bála, že kým sa vrátim na privát do TT, polovicu vecí zabudnem. Na stanici po mne pozerali ako po debilovi, že na čo zháňam po stánkoch zápisník. Bezvýsledne. Našťastie mi napadlo využiť tri strany s výpisom mojich známok z VŠ a ich nepopísanú zadnú stranu. Písala som ako divá s pocitom, že keby som sa oprela o sedačku a zavrela oči, tak píšem aj tak. Akoby to celé šlo mimo mňa.

Pripadám si ako posol, ktorý musí zvestovať svoje zjavenie celému svetu. Tak tu to je. Moje zjavenie. Staršia pani, dáma, ktorá neprestáva snívať a dúfať v lepší začiatok. Aj keď pochopila, že na Slovensku už nič lepšie nebude. A naproti tomu ja, mladé dievča prevracajúce oči pri predstave, že musí sedieť s dôchodkyňou pri jednom stole.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?